Obraz starých Maďarov v slovenských učebniciach dejepisu

2014-02-06_11-46

Dejepisné učebnice národov so spoločnou minulosťou sú často zaujaté, plné predsudkov a nepriateľských myšlienok voči druhej strane. Tieto negatívne názory pramenia zo skutočných alebo z domnelých krívd, ktoré v minulosti jedna strana spáchala voči druhej. Takýto spôsob šírenia nenávisti má za následok, že po čase jedna strana začne vnímať druhú stranu ako nepriateľa. Tento jav je badateľný aj v slovensko-maďarských vzťahoch. Odlišná interpretácia histórie ako aj nevedomosť sú najväčším zdrojom vytvárania sebaklamov a dezinterpretácií dejín.

Ak sa snažíme pátrať po dejinách nejakého národa na začiatok si treba vyjasniť, či pod národom chápeme národ založený na národnom princípe, alebo národ založený na kultúrnom princípe. Maďari v Karpatskej kotline sa pokladajú za národ založený na kultúrnom princípe. Obraz Slovákov o maďarskom národe je poznačený zväčša tými národnými a historickými mytológiami, ktoré si Slováci o sebe sformovali na počiatku svojich politických snáh. V tejto súvislosti sa bohužiaľ slovenská národná mytológia vyznačuje protimaďarskosťou.

Problémy slovenskej učebnice dejepisu

2014-02-06_11-34Na Slovensku sa v šiestom ročníku ZŠ (a v 2. ročníku osemročných gymnázií) vyučuje dejepis z učebnice: Dejepis 2. Slovensko v stredoveku a na začiatku novoveku (autori: PhDr. Pavel Dvořák , PhDr. Ivan Mrva , CSc. PaedDr. Viliam Kratochvíl; Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava, 1997).
Na základe tejto učebnice sme rekonštruovali pohľad na príchod maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny očami Slovákov. V budúcich generáciách na Slovensku sa totiž obraz o Maďaroch vytvára práve vďaka vedomostiam, ktoré získavajú zo škôl. Tieto informácie rozhodujúco vplývajú na človeka aj v dospelosti ako aj na jeho názory o Maďaroch, s ktorými žije v spoločnom štáte.

Interpretácia príchodu Maďarov podľa slovenských učebníc

Téma príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny a obsadenie vlasti (maď. honfoglalás) je v slovenských učebniciach celkom podrobne rozobraná, keďže sa dotýkala aj Slovanov. Maďarské kmene sú však v slovenských učebniciach zobrazené negatívne a nepriateľsky. Maďarov charakterizujú ako národ, ktorý sa v Karpatskej kotline agresívne vbil medzi dovtedy súvislé slovanské etnikum. V učebnici sa maďarské kmene označujú ako „staromaďari”.

Učebnica  pokladá za hlavnú príčinu rozpadu Veľkomoravskej ríše práve príchod maďarských kmeňov do Karpatskej kotliny. Kapitola s názvom „Starí Maďari prichádzajú” začína otázkou: „Čo bolo príčinou rozpadu Veľkomoravskej ríše?”. Podľa učebnice ešte v roku 906 sa veľkomoravskému vojsku podarilo úspešne poraziť armádu staromaďarov. Trojitému nátlaku (staromaďari, frankovia, vnútorné nepriateľské sily) však už nevedela odolať, a Veľkomoravská ríša sa rozpadla.

Slovanov, žijúcich na oboch stranách Dunaja a na severe územia dnešného Slovenska už nič nemohlo zachrániť. Staromaďari sa najprv obrátili na západ, kde v roku 907 úplne rozdrobili bavorské vojsko v bitke „pri Bratislave“. Nasledujúcich 50 rokov sa „maďarskí bojovníci“ stali strašiakom väčšiny Európy. Jeden z maďarských kmeňových vodcov „pustošil krajinu“ pri Dunaji a Rýne. Po bitke pri rieke Lech sa zdôrazňuje porážka Maďarov. Maďari už neboli schopní útočiť smerom na západ, tak sa obrátili späť na „územie Slovenska“. Tu im žiadne ozbrojené sily nestáli v ceste.

2014-02-06_11-36

Maďari sú v slovenských učebniciach predstavovaní ako kmeň, ktorý sa násilne vbil medzi Slovanov tým, že zničil už ich existujúcu ríšu.

Kultúrna nadradenosť Slovákov

V slovenskej učebnici sa objavuje ostrý kontrast medzi kultúrou kočovných Maďarov pohanov a roľníckou kultúrou Slovanov-kresťanov, ktorí obývali Karpatskú kotlinu už pred Maďarmi. V učebnici sa v tomto kontexte objavujú v pozitívnom svetle práve preto Slovania-pastieri a oproti nim v negatívnom svetle Maďari-kočovníci a pohania. Takéto nepriateľské vnímanie Maďarov je nielen na začiatku učebnice, ale aj v ďalších kapitolách. V žiakoch sa týmto vytvára krivý obraz. Maďari sú vnímaní ako barbarskí dobyvatelia, kým Slovania ako podmanený, kľudný a mierumilovný ľud.

Slovenské učebnice reprezentujú kultúrnu úroveň predkov dnešných Slovákov ako nadradenú tej maďarskej. Učebná látka zdôrazňuje aj asymetrickú úroveň kultúrnej výmeny medzi Slovanmi a starými Maďarmi (často sa zdôrazňuje „množstvo” slovanských slov, ktoré Maďari prebrali, pritom sa však neuvádzajú napríklad tie slová, ktoré prebrali zas Slovania od Maďarov). Autori učebníc vynaliezavo prenášajú „dôkazné bremeno“ pre svoje tvrdenia aj na citát od maďarského profesora:

„Keď starí Maďari zmenili spôsob života a usadili sa, učili sa hospodáriť, obrábať pôdu, stavať domy s pitvorom od svojich susedov, našich predkov, ale aj ostatných Slovanov. Svedčí o tom mnoho slov v maďarskom jazyku, ktorých pôvod je slovanský. Napríklad brázda – barázda, kosa – kasza, hrable – gereble, lopata – lapát, slama – szalma, seno – széna, oblok – ablak, stôl – asztal, kráľ – király a pod. Maďarský profesor István Kniezsa vypočítal, že takmer 13% slov v dnešnom jazyku je zo slovanských jazykov, najmä slovenčiny.“

Ani učebnice používané v demokratickej Slovenskej republike nepredstavujú odklon od storočie reprodukovanej praxe reprezentovať kultúrnu úroveň predkov dnešných Slovákov ako nadradenú tej maďarskej. Podľa autorov Dejepisu pre 1. ročník gymnázií dokonca prechod Maďarov na usadlý spôsob života prebiehal v tých Slovanmi (Slovákmi) osídlených oblastiach, v ktorých (presne podľa dikcie komunistických učebníc) „existovali zárodky feudálnych vzťahov“. (Bartl, Kamenický a Valachovič 2000: 217) Podľa autorov tejto učebnice:

„Skutočnosť, že v tomto prechodnom období žilo popri sebe domáce slovienske i maďarské obyvateľstvo a že proces asimilácie prebiehal najrýchlejšie v Dunajskej kotline, potvrdzuje slovná zásoba maďarského jazyka. Maďarčina prevzala od vyspelejšieho domáceho obyvateľstva viaceré pojmy z oblasti štátnej a cirkevnej správy, ale aj z poľnohospodárstva, remesiel a bývania. Napríklad: kenéz – kňaz, knieža, király – kráľ, ispán – župan, szolga – sluha, keresztény – kresťan, pogány – pohan, angyal – anjel, pap – pop (kňaz), molnár – mlynár, kovács – kováč, megye – medza …, asztal – stôl, ablak – oblok, gerenda – hrada a pod. Tieto slová majú západoslovenský, čiastočne juhoslovenský pôvod. … domáce obyvateľstvo prispelo k rozšíreniu poľnohospodárstva u starých Maďarov, ich skultúrneniu a nakoniec i k prijatiu kresťanstva.“ (Bartl, Kamenický a Valachovič 2000: 217)

Autori tejto učebnice zdôrazňujú svoje tvrdenia prostredníctvom opakovacích otázok v časti „Otázky a úlohy, zamyslenia“: „1. Kto boli starí Maďari, odkiaľ prichádzali, na ktoré krajiny útočili? V čom vidieť vplyv domáceho starousadlého slovenského obyvateľstva na maďarské kmene? … 4. Nájdite v maďarčine ďalšie slová a názvy slovanského pôvodu.“ (Bartl, Kamenický a Valachovič 2000: 217)

Záver

Na základe preštudovania textov slovenských učebníc dejepisu môžeme skonštatovať, že mienku o Maďaroch značne ovplyvňujú stereotypy a predsudky, ktoré sa šíria v učebniciach základných škôl. Hore uvedené príklady môžu v Slovákoch vytárať o Maďaroch negatívny a nepriateľský obraz. Maďari, a tým aj Maďari na Slovensku sú na základe týchto historických argumentov vnímaní ako druhoradí obyvatelia, do „slovanskej vlasti” sa infiltrujúci kočovníci, násilnícka horda barbarov z Ázie.

Ako povedal Andrej Findor: „Analýza učebníc dejepisu, ktoré používali žiaci a žiačky slovenských škôl v uplynulom storočí, upozorňuje na dôležitú skutočnosť: bez ohľadu na aktuálnu vnútropolitickú a zahraničnopolitickú situáciu a národnostné pomery, boli reprezentácie „tých druhých“ – hlavne Maďarov – postavené na asymetrickom vzťahu nadradenosti a podradenosti. Žiačky a žiaci slovenských škôl sa počas celého 20. storočia mohli dočítať, že ich „národná kultúra“ je na vyššej úrovni ako kultúra susedných národov či národnostných menšín, pretože už „naši predkovia“ pred viac ako tisíc rokmi civilizovali a skultúrňovali predkov „našich“ susedov a menšín. Aj v prípade, že kultúrna nadradenosť bola reprezentovaná ako faktický a hodnotovo neutrálny kultúrny transfer – napríklad preberanie slovnej zásoby týkajúcej sa poľnohospodárstva – poskytli učebnicové texty dostatok príkladov, ktoré upozornili na dynamiku reprezentačných praktík nadraďovania sa, skrytú za fasádou neutrálnych historických „faktov“.”

Opakované chyby slovenských školských učebníc :

  • Slovenské učebnice sa s dejinami Uhorska (teda aj Maďarov) zaoberajú len druhorado. Nepokladajú za podstatné prebrať do hĺbky uhorské dejiny, hoci sú to dejiny štátu, v ktorom predkovia Slovákov dlhodobo žili. Na základe toho pozná slovenský žiak dejiny Uhorska len útržkovite. Tým, že veľa vecí sa z uhorských dejín v slovenských učebniach vynecháva, aj obraz o Maďaroch stráca svoje dôležité súvislosti.
  • Problém slovenských učebníc dejepisu je to, že Slovensko vnímajú ako samostatnú politicko-hospodársku jednotku aj v tých obdobiach, kedy Slovensko ako štátny útvar ani neexistovalo (napr. výrazy typu „Začlenenie Slovenska do uhorského štátu” v 10. stor.). V žiakovi to môže evokovať, že Slovensko bolo akousi samostatnou provinciou najprv Uhorska a neskôr Československa. Slovensko však s jeho dnešným hranicami ako také neexistovalo, ale bolo integrálnou súčasťou Uhorska (ako napr. dnes je Orava súčasť Slovenska, ale nie je samostatnou politicko-hospodárskou jednotkou v rámci štátu).
    Vnímanie dejín cez národné spektrum skúma a vyučuje dejiny (aj spoločné uhorské dejiny) jedine v rámci dnešných politických hraníc Slovenska. Týmto vzniká falošný dojem, akoby územie dnešného Slovenska malo aj počas tisícročnej histórie akýsi predobraz. Územie dnešného Slovenska sa však počas dejín nikdy a v žiadnej forme neodčlenilo od historického Uhorska. Slovensko ako územná jednotka nemá samostatné dejiny až do roku 1939.Ako povedal Viliam Kratochvíl, objavenie sa homogénneho národnostného štátu v učebniciach je určitý stredoeurópsky jav. Jeho podstatou je to, aby posilnil pocit spolupatričnosti. Zároveň, aby vyvolal protiklady, vyzdvihujúc to, čo obe strany rozdeľuje.
  • Terminologické odlišnosti v tematických okruhoch ako napr. obsadenie Karpatskej kotliny Maďarmi, revolučné roky 1848-49, trianonské rozhodnutie, viedenská arbitráž a jeho dôsledky (Uhorsko-Maďarsko; národný-národnostný; uhorské-maďarské; Slovensko-Uhorsko; Tót-Slovák).
  • Ďalšie negatívum slovenských učebníc je nesprávne používanie názvov miest a mien historických osobností. Učebnice používajú výhradne súčasné oficiálne slovenské názvy miest a obcí a ignorujú pôvodné historické názvy. Preto sa napríklad aj v 10. storočí použije bez problémov názov „Bratislava” (bitka pri „Bratislave“ v roku 907) namiesto historického názvu tohto mesta (Posonium, Pressburg, Pozsony, Prešporok). Toto navodzuje falošný dojem, akoby pomenovanie „Bratislava” v tom storočí aj reálne existovalo. Podobný problém robia aj poslovenčené mená historických osobností, ktorí inak nemajú slovenský pôvod.

Spracovala: Anita Radi

Zdroj:
Éva KERÉNYI: Honfoglálás kori magyarok a szlovák tankönyvekben.
Andrej FINDOR: Vytváranie kultúrnej nadradenosti v slovenských učebniciach dejepisu 20. storočia (II.)