Multikultúrny uhorský národ – Príklady z 18. storočia (2. časť)

2013-12-17_9-23
Rozštiepená minulosť. Kapitoly z histórie Slovákov a Maďarov. Budapešť: Terra Recognita,2008.

Pokračovanie článku: Multikultúrny uhorský národ. Príklady z 18. storočia (1.časť).

István Käfer, uznávaný odborník na túto problematiku, spomína, že pre toto obdobie neexistuje súhrnné slovenské hodnotenie a slovenskí literárni odborníci sa ním ani nezaoberajú. Aj maďarská literárna veda je opatrná v hodnotení Rákócziho povstania ako samostatného literárneho obdobia. „V národnom vedomí však – väčšinou aj keď pomerne idealizovane – patrí toto obdobie medzi najpopulárnejšie obdobia, ktoré evokuje národnú hrdosť a slávu“.[1]  Bolo to posledné ozbrojené povstanie národa, ktoré sa síce neskončilo víťazstvom, ale aspoň prijateľným mierom (a to po vojenskej porážke).[2]  Povstanie pohlo celou spoločnosťou, všetkými národmi žijúcmi v Karpatskej kotline už 150 rokov pod tlakom dvoch veľmocí – habsburskej a osmanskej. Zúčastnili sa ho početné skupiny slovenských, rumunských a nemeckých sedliakov, ale aj šľachticov. Nebol to len boj Maďarov, ale úsilie o opätovné získanie pozície nezávislého Uhorského kráľovstva pomocou jeho národov.

„Boj za slobodu“ alebo mocenský zápas?

Napriek podpore kurucov, zbojníkov a mešťanov slovenská odborná literatúra označuje Rákócziho povstanie ako stavovské povstanie, kde sa slovo „sloboda“ objavilo len ako bezobsažné heslo. V týchto prameňoch sú Slováci uvedení len ako pasívne obete v bojoch.[3]  Maďarská verejná mienka si udržuje vo vedomí Rákócziho povstanie ako boj za slobodu, ktorý mal širokú podporu ľudu. Rákócziho kult sa vytváral ešte počas jeho života.

V roku 2006 bolo 100. výročie znovupochovania Františka II. Rákócziho v Košiciach. Spoločné konferencie, kultúrne podujatia o povstaní (a o iných kapitolách uhorskej histórie) by mohli zbližovať oba národy. Silou tohto multikultúrneho regiónu je práve jeho pestrosť. Práve tento potenciál treba v budúcnosti využiť. Len tak bude mať Stredná Európa šancu, aby predstavovala dominantnejší prvok Európy ako doteraz. Treba preskúmať krivdy a nájsť spoločné body na obidvoch stranách. Ak sa tento – síce trocha utopistický – proces začne, môže vzniknúť istá politicko-hospodársko-kultúrna spolupráca, ktorá premení Karpatskú kotlinu na perspektívny priestor Európy. V prvom desaťročí 18. storočia sa podarilo so spontánnou súdržnosťou viesť 8 rokov proti Habsburgovcom vojnu; aj keď slovensko-maďarské spolužitie nebolo bez problémov ani v ranom novoveku, spolupráca v Rákócziho povstaní potlačila všetko do úzadia.

Matej Bel alebo Bél Mátyás

Matej Bel a Bél Mátyás… Na prvý pohľad sa môže zdať, že je reč o dvoch rôznych osobnostiach, v skutočnosti sú to len dve varianty mena „ozajstného“ Uhra z 18. storočia. Maďari považujú za svojho skvelého polyhistora Béla Mátyása, kým Slováci Mateja Bela. Záujem o jeho osobu príkladne poukazuje na rôzne chápanie spoločných dejín dvoma spoločnosťami: je tu jeden etnicky ťažko klasifikovateľný človek, ktorého považuje za svojho každý tak, že neberie ohľad na jeho multikultúrnu identitu. Skúmať „ozdobu Uhorska“„decus Hungariae” nie je ale možné takto jednostranne. Jazyky, ktoré ovládal, charakterizujú jeho identitu: na úrovni materinského jazyka hovoril po slovensky, po maďarsky a po nemecky, svoje vedecké diela písal zväčša po latinsky.[4]  Pre Nemcov napísal maďarskú gramatiku (Der Ungarische Sprachmeister), pre Maďarov nemeckú gramatiku (Institutiones linguae Germanicae), taktiež napísal úvod k dielu Pavla Doležala Grammatica slavico-bohemica a pomáhal Danielovi Krmanovi pri vydaní českej Kralickej biblie. K pochopeniu jeho uhorského myslenia je vhodné urobiť si prehľad najdôležitejších momentov jeho života a diela.

Matej Bel sa narodil v roku 1684 v Očovej ako dieťa mäsiara Mateja Bela a manželky, Erzsébet (Alžbety) Cseszneki, pochádzajúcej z Veszprému. Študovať začal v Lučenci, potom pokračoval v Dolnej Strehovej a v Banskej Bystrici a na záver navštevoval evanjelické lýceum v Prešporku, kde sa mu dostalo klasického vzdelania. Vo Veszpréme pracoval ako vychovávateľ, neskôr sa v Pápe zdokonaľoval na vysokej škole reformovanej cirkvi. Na univerzite v Halle študoval teológiu, medicínu a zoológiu. Stretol sa tu s Augustom F. Hermannom, ktorý ho vlastne „objavil“ a zamestnal ako vychovávateľa svojich detí. Vtedy sa oboznámil so zemepisom a históriou, teda s  vedami, ktoré sa v Karpatskej kotline vyučovali v tejto dobe len zriedka – ako zistil András Deák, autor diela Bél Mátyás élete és munkássága (Život a dielo Mateja Bela). Po príchode do Bergenu sa stal riaditeľom gymnázia. Od 1709 do 1713 bol kaplánom v Banskej Bystrici, následne rektorom gymnázia. Generál Heister chcel Mateja Bela ako Rákócziho prívrženca popraviť (Matej Bel verejne podporil toto povstanie), ale vďaka svojim ochrancom sa zachránil. V roku 1714 ho pozvali za rektora prešporského evanjelického lýcea. Bol iniciátorom zmien v školstve. Umiestnil deti podobného veku do jednej triedy, zaviedol použitie školskej tabule a koncoročné skúšky; tým položil základy moderného vyučovania v Prešporku (Bratislave). V roku 1716 sa oženil so Zuzanou (Zsuzsanna) Hermannovou, ktorá mu porodila osem detí, (jeden syn sa neskôr stal univerzitným profesorom v Lipsku). V roku 1719 ho zvolili za farára nemeckej evanjelickej cirkvi v Prešporku a na tomto poste pôsobil 30 rokov. V roku 1742 dostal mŕtvicu, potom odišiel na odpočinok a zomrel v roku 1749.

Matej Bel bol významným vedcom svojej doby a ako prvý inicioval myšlienku založiť vedeckú spoločnosť na zmapovanie domácich duchovných a kultúrnych hodnôt, ako aj spoločenských a prírodných pomerov. Bol členom akadémie v Jene, Olomouci, Londýne, Petrohrade a v Berlíne. Jeho celoživotné dielo sa zahrňuje na pedagogickú, jazykovednú, teologickú a historickú (pramene odkrývajúcu a výskumnú) činnosť, položil základy uhorskej (teda maďarskej a slovenskej) geografie, priekopnícky pestoval opisnú etnografiu a hospodárske vedy. Jeho najvýznamnejšie dielo Notitia Hungariae Novae Historico Geographiaca (Historicko-zemepisné poznatky o súčasnom Uhorsku), ktorého jednotlivé zväzky poskytovali podrobné opisy žúp, je napísané prekvapujúco moderným jazykom. Nájdeme v ňom dôkazy o rozsiahlych vedomostiach autora zo zemepisu a histórie. Spracoval opisy deviatich vtedajších severozápadných uhorských žúp, ktoré boli vydané v rokoch 1735 až 1742 vo Viedni.[5]  Príprave tohto cyklu predchádzala seriózna výskumná činnosť. Mal veľkú podporu, ale našli sa aj takí, ktorí ho brzdili a obviňovali zo špionáže (obyvatelia zmapovaných žúp – šľachtici aj sedliaci – ho neprijali s dôverou a často ho považovali za agenta viedenského dvora). Mateja Bela zobral pod patronát arcibiskup z Kalocse, József Batthyány tak, že získal pre neho podporu u palatína Miklósa Pálffyho. Palatín ho potom, ako sa informoval o jeho činnosti, nielenže  obhajoval, ale zároveň vyzval úrady, aby mu vyšli v ústrety. Počas prác na tomto projekte kancelária poverila Samuela Mikovíniho (Mikovinyi Sámuel), inžiniera štátnej pokladnice,[6]  aby k dielu Mateja Bela starostlivo pripravil mapu každej stolice.

Mikuláš Zrínsky (Miklós Zrínyi) (1620 – 1664)

Bol uhorským vojvodcom a básnikom, chorvátskym bánom. Jeho najznámejšie dielo je Szigeti veszedelem (Pohroma Sigetu), v ktorom ospieval hrdinský zápas Mikuláša Zrínskeho, svojho deda, hradného kapitána Szigetváru (Sigetu), proti tureckým útočníkom. Úspešný vojvoda bol v celej Európe známym vodcom v protitureckých bojoch v Uhorsku. V 60. rokoch 17. storočia sa stále častejšie konfrontoval s Viedňou, najmä po vašvárskom mieri uzatvorenom medzi Turkami a viedenským panovníkom. V roku 1664 tragicky zahynul na love. Je významnou osobnosťou maďarského, ako aj chorvátskeho historického vedomia.

Matej Bel „bol najdôležitejším predstaviteľom odbornej a jazykovej literatúry, slúžiacej vzájomnému porozumeniu zmiešaného obyvateľstva a rozvoju jednotlivých jazykov. Jeho zásluhy v oblasti dejín vedy a literatúry, vo výskume historických prameňov sú priekopnícke. Za najdôležitejší cieľ však považoval pestovanie štátnovednej literatúry, tzn. snahu o čo najväčšiu presnosť pri odhaľovaní dejín a prítomnosti Uhorska, jeho geografie a etnografie, politických a hospodárskych vzťahov”.[7]

Je zrejmé, že Matej Bel pripravil svoje štúdie, práce, povedané dnešnou terminológiou, v multikultúrnom prostredí a vplýval aj na vlastné sebaurčenie,  považoval sa za Uhra. Akú inšpiráciu pre slovensko-maďarské spolužitie nám dáva Matej Bel po 300 rokoch? Tento polyhistor, ktorý mal slovensko-maďarský pôvod, by mohol obsadiť také miesto v spoločnej slovensko-maďarskej histórii, ktoré v maďarsko-chorvátskej zastupuje Mikuláš Zrínsky (Miklós Zrínyi). Tak ako v prípade Zrínskeho uznávajú Chorváti aj Maďari jeho dvojaké väzby, tak aj uhorský polyhistor Matej Bel by mohol byť spojnicou medzi národmi – a možno sa ňou v budúcnosti aj stane.

Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!


1 – KÄFER (2001), s. 227.228.
2 – K charakteristike satmárskeho miero ako „prvého rakúsko-maďarského vyrovnanie“ pozri KRÁTKE DEJINY (2003), s. 155.
3 – „Následky osemročnej kuruckej vojny boli pre Slovensko katastrofou”; „krutý režim” Miklósa Bercsényiho – KRÁTKE DEJINY (2003), s. 155. Slovensko ako územie „obsadené povstalcami” – Záver Dušana Čaploviča, ŠPIESZ (2006), s. 279.
4– Jeho matka bola Maďarka, takže pravdepodobne si tento jazyk osvojil ako prvý.
5 – Celkový slovenský preklad popisu Liptovskej stolice (vrátane liptovských Tatier) vydali v knihe pod názvom Matej Bel – slovenský geograf (Bratislava, 1984).
6 – Samuel Mikovíni bol „železným inšpektorom“ Františka II. Rákociho.
7 – Bél Mátyás. In: A magyar irodalom története II. 1600 – 1772. [Dejiny maďarskej literatúry. II. 1600 – 1772.] Redaktor: Klaniczay Tibor. Akadémiai Kiadó, Budapest, 1964. s 467.