Sándor Varga: CSEMADOK


VARGA, SÁNDOR. CSEMADOK. In Madari na Slovensku (1989 – 2004) / Magyarok Szlovákiában (1989-2004). Editori: József Fazekas, Péter Huncík. Šamorín: Fórum inštitút pre výskum menšín. 2004.

Kultúrna organizácia Maďarov žijúcich v Československu vznikla 5. mája 1949 v Bratislave pod názvom Kultúrny zväz maďarských pracujúcich v Československu (Csehszlovákiai Magyar Dolgozók Kultúregyesülete). Zaužívalo sa jej skrátené pomenovanie Csemadok, čo je akronym vytvorený zo začiatočných písmen maďarského názvu. Neskoršie sa názov organizácie viackrát zmenil, ale slovo Csemadok ostalo ako logo v názve organizácie dodnes. Okolnosti vzniku organizácie podstatne ovplyvnili udalosti po roku 1945.

Po druhej svetovej vojne bolo maďarské obyvateľstvo Československa žijúce v pohraničných oblastiach južného a juhovýchodného Slovenska – podobne ako nemecké obyvateľstvo v Čechách – na základe právnych noriem z roku 1945 (Benešove dekréty) vyhlásené za kolektívne vinné a zbavené štátneho občianstva. Stalo sa to napriek tomu, že rozhodujúca časť maďarského obyvateľstva na Slovensku bola len pasívnym účastníkom udalostí, ktoré sa začali roku 1938, a viedli k rozdeleniu Československa. Československá vláda, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne, si zaumienila jednostranne presídliť do Maďarska viac ako pol milióna občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti. Tento zámer sa jej pre veto časti veľmocí zúčastnených na Potsdamskej konferencii nepodarilo uskutočniť, preto použila na rozptýlenie príslušníkov maďarskej menšiny a nalomenie ich identity ako náhradné riešenie rôzne iné metódy. Nariadila zhabanie majetku Maďarov, zakázala používanie maďarského jazyka: v školách sa nemohlo vyučovať po maďarsky, nemohli vychádzať maďarské knihy a časopisy. Štátna moc sa pokúsila príslušníkov maďarskej menšiny násilím prinútiť, aby deklaratívne zmenili svoju národnosť (reslovakizácia).

Pod zámienkou náboru pracovných síl boli maďarské rodiny z južného Slovenska (44 tisíc osôb) presídlené do českého pohraničia, do oblastí, odkiaľ boli roku 1945 vysídlení sudetskí Nemci. Veľmoci prinútili Maďarsko, aby s Československom podpísalo zmluvu o výmene obyvateľstva, v dôsledku čoho bolo do Maďarska presídlených 80 tisíc Maďarov zo Slovenska. Vyššie vymenované, ako i ďalšie represívne opatrenia spôsobili nevinnému maďarskému obyvateľstvu v Československu vážne škody, ktorých niektoré dôsledky pretrvali dlhé desaťročia.

Diskriminačné opatrenia sa začali postupne zmierňovať až v druhej polovici roku 1948. Súviselo to s tým, že v krajinách strednej Európy, v prvom rade v Maďarsku a v Československu sa dostali k moci komunistické strany. Sovietsky zväz – s podporou ktorého komunisti v jednotlivých krajinách rad radom preberali moc – prestal mať záujem na udržiavaní napätia v krajinách, ktoré medzitým ovládol. (Aj keď je známe, že na konci vojny sa aj sám Stalin prikláňal k zámeru jednostranného vysídlenia maďarského obyvateľstva z Československa.) Vznikajúce komunistické diktatúry dostali za úlohu pestovať dobré vzťahy so susedmi a posilňovať medzinárodnú solidaritu vo svojom vlastnom záujme, ale predovšetkým s ohľadom na záujmy Sovietskeho zväzu. Čo sa týkalo vzťahu Maďarska a Československa, bolo v tomto smere potrebné doriešiť právne postavenie maďarského obyvateľstva v Československu. Československá vláda postupne upustila od plánu a praxe presídľovania Maďarov, zastavila proces reslovakizácie a konfiškácie majetkov. Umožnila ďalej, aby bolo Maďarom v Československu prinavrátené československé štátne občianstvo. Postupne sa otvárali školy s vyučovacím jazykom maďarským a v decembri vyšlo prvé číslo maďarských novín Új Szó. V tomto období sa objavila aj myšlienka založenia organizácie, ktorá by zastupovala záujmy maďarského obyvateľstva.

V tejto veci došlo k výmene názorov medzi vedúcimi predstaviteľmi komunistickej strany Maďarska a bratskej komunistickej strany Československa. Podľa názoru maďarskej strany mala byť založená organizácia, ktorá by pre Maďarov v Československu plnila úlohu všeobecnej ochrany záujmov. Československé stranícke vedenie však napokon rozhodlo tak, že podporí založenie iba čisto kultúrnej organizácie.

Najvyššie vedenie komunistickej strany na Slovensku vytvorilo na vybavovanie maďarských záležitostí zbor pozostávajúci zo zaslúžilých bojovníkov strany pod názvom Maďarský výbor (Magyar Bizottság). Tento výbor pripravoval aj zvolanie zakladajúcej plenárnej schôdze novej maďarskej kultúrnej organizácie, ktorá sa konala 5. marca 1949 v Bratislave. Zvolaní delegáti si vypočuli referát a pozdravné prejavy, a odznelo aj deväť vopred pripravených diskusných príspevkov. Napokon zvolili predsedu Kultúrneho zväzu maďarských pracujúcich v Československu v osobe Gyulu (Júliusa) Lorincza, ktorý bol šéfredaktorom maďarského denníka strany Új Szó, ako aj členov ústredného vedenia. Samozrejme, aj nominácie jednotlivých funkcionárov boli dopredu prerokované s príslušnými straníckymi orgánmi. Delegáti až dodatočne zistili, že návrh stanov organizácie nebol predrokovaný so straníckymi a štátnymi orgánmi. Plenárna schôdza stanovy síce prijala, ale Úrad povereníctva vnútra, ktorý mal právomoc spoločenské organizácie registrovať, ich schválil až o dva mesiace neskôr, s viacerými zmenami. Napriek tomu sa začali okamžite zakladať miestne organizácie.

V prvom roku vzniklo 63 miestnych organizácií s 3 380 členmi. Počet miestnych organizácií a počet členov v päťdesiatych rokoch neustále narastal, roku 1960 bolo už registrovaných 519 miestnych organizácií s viac ako 36 000 členmi.

Ciele organizácie, ktorá vznikla po troch rokoch úplného bezprávia, boli zakotvené v stanovách. Podľa nich bolo úlohou Csemadoku „starať sa o všeobecný kultúrny rozvoj obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku“, ale s rovnakým dôrazom boli medzi cieľmi uvedené aj požiadavky komunistickej strany voči Maďarom: „zachovávanie idey medzinárodnej solidarity pracujúcich“ a „vyjadrenie lojality voči Československej republike a jej ľudovodemokratickému zriadeniu“. Ďalšou nezanedbateľnou úlohou bolo „vystúpenie proti prejavom šovinizmu a revizionizmu“. Mala to byť výstraha pre tých, ktorí pri vzniku Csemadoku začali dúfať, že nová organizácia prispeje k náprave krívd spáchaných na Maďaroch počas predchádzajúcich troch rokov. Táto myšlienka sa však na pôde organizácie nesmela ani spomenúť. Kto sa o niečo také čo i len v náznaku pokúsil, ten bol neúprosne pranierovaný a vystavený represáliám.

Medzi cieľmi Csemadoku figurovala aj úloha stanovená komunistickou stranou, menovite, aby organizácia svojou činnosťou prispela k zblíženiu slovenského a maďarského obyvateľstva podporovaním vzájomného poznávania kultúrnych hodnôt. Táto úloha sa z maďarskej strany aj plnila. Na slovenskej strane sa však prejavovala tá nedôvera, ktorej zdrojom boli už aj predtým existujúce, ako aj opätovne – v inej forme – oživované predsudky voči Maďarom. Už v začiatkoch, pri zakľadaní základných organizácií Csemadoku sa objavili zo strany verejnej správy a straníckych orgánov viaceré prekážky. S odvolaním sa na vyššiu moc, správne orgány neboli ochotné zaregistrovať tie základné organizácie, do ktorých vstúpili aj reslovakizovaní Maďari. Spočiatku preto nemohol ani počet členov organizácie rásť podľa očakávania. Po určitom čase však u novovznikajúcich organizácií úrady už neskúmali zloženie členstva.

Históriu prvého desaťročia existencie Csemadoku poznačila doba, ktorá jeho činnosť vtesnala do veľmi úzkych rámcov. V súlade s vtedajšími požiadavkami sa aktivisti organizácie vo veľkom počte zapájali do procesu zakladania poľnohospodárskych družstiev kolchozníckeho typu, čo, ako vieme, neprebiehalo bez konfliktov. Členovia sa museli zapájať do budovateľských súťaží miest a obcí. Bez odplaty odpracovali niekoľko stoviek hodín. Aktivisti Csemadoku organizovali pre svojich členov prednášky typu ľudových univerzít, v ktorých sa venovali množstvu rôznych vecí od základných otázok poľnohospodárskej výroby, cez kurzy varenia a pečenia až po kurzy ruštiny. Dnešnými očami sa to v mnohých ohľadoch zdá byť nezmyselné, ale vo vtedajších pomeroch sa mnohí Maďari týchto činností oduševnene zúčastňovali. Pri hodnotení ich postojov treba zohľadniť to, že títo ľudia po troch rokoch úplného bezprávia začali práve zapojením sa do tejto „úradne” povolenej činnosti pociťovať, že ich právo na život v Československu už nie je spochybňované. Vznikom Csemadoku totiž už mohli legitímne používať svoj jazyk aj na verejnosti. Základné organizácie mohli zakladať dramatické a tanečné skupiny, spevácke zbory. Organizovali pre ne vystúpenia, amatérske umelecké telesá mohli teda v rámci krajiny cestovať, stretávať sa navzájom, mohli si vymieňať myšlienky a názory.

Csemadok sa v päťdesiatych rokoch stal stelesnením a zároveň i miestom slobodnejšieho, plnšieho života príslušníkov maďarskej menšiny. Ak teda sledujeme udalosti v kontinuite doby, môžeme pochopiť tých, ktorí v tých časoch žili a dnes spomínajú na prvé desaťročie pôsobenia Csemadoku s určitou nostalgiou a s príjemnými pocitmi. Hrá v tom úlohu pravdepodobne aj časový odstup a fakt, že dnešní pamätníci boli vtedy mladí. Je však potrebné skonštatovať, že Csemadok napriek úmyslu československých, resp. slovenských politických predstaviteľov, zohral veľmi dôležitú úlohu v zachovaní identity a vôbec udržania sa maďarského obyvateľstva na Slovensku. Organizácia temer od začiatku prispievala k prehĺbeniu vedomia spolupatričnosti Maďarov, čo sa v neskorších desaťročiach stalo dôležitým spoločenským faktorom. V priebehu ďalších rokov v radoch maďarského obyvateľstva postupne rástla nespokojnosť s praxou národnostnej politiky. Csemadok sa nevyhnutne stal fórom, na ktorom sa z času na čas reflektovala nespokojnosť Maďarov so svojím postavením na Slovensku. V bežnej politickej praxi sa totiž zreteľne ukázalo, že komunistická moc striktne odmieta vybudovanie menšinovej samosprávy, ba čo viac, považuje ju protikladnú vlastnej ideológii. Táto nevraživosť sprevádzala činnosť Csemadoku až do roku 1989. Otvorene hlásaná protimaďarská politika, charakteristická pre obdobie bezprostredne po vojne sa síce postupne zmierňovala a nadobúdala jemnejšie formy, ale v skrytejšej podobe pôsobila naďalej.

Krátko po svojom vzniku zakladá Csemadok ďalšie inštitúcie s úlohou zachovať a rozvíjať maďarskú kultúru. Roku 1951 začína vychádzať kultúrny a politický mesačník Fáklya (Fakľa), ktorý je od 1. januára 1957 nahradený týždenníkom A Hét [Týždeň]. Tento časopis vychádza až do roku 1995, no najväčší úspech dosahuje v šesťdesiatych rokoch, keď jeho náklad presahuje aj 40 tisíc výtlačkov. V rokoch 1953 – 1955 Csemadok s veľkým úspechom prevádzkuje vlastný profesionálny folklórny tanečný súbor pod názvom Népes [Ľudový]. Pravdepodobne pre úspešnosť a popularitu sa súbor stáva tŕňom v oku bdelých politických činiteľov väčšinového národa: vedenie Csemadoku preto dostáva príkaz činnosť súboru ukončiť. V rokoch 1953 1956 pôsobilo pod kuratelou Csemadoku Maďarské knižné vydavateľstvo v Československu, ktoré však tiež na príkaz zhora organizácii odobrali a začlenili do istého slovenského vydavateľstva. Trend bola jasný a jednoznačný: vedúci predstavitelia slovenskej štátnej moci totiž usúdili, že cez šírenie maďarskej kultúry dosiahol Csemadok – ako maďarská organizácia – takú veľkú popularitu medzi maďarským obyvateľstvom, že to už ohrozuje vedúcu úlohu štátostrany.

V čase maďarskej revolúcie roku 1956 československé štátne a stranícke orgány intenzívne sledovali maďarské obyvateľstvo žijúce pozdĺž hraníc s Maďarskou republikou. Csemadok bol sledovaný zvlášť, najmä z obavy šírenia revolučných myšlienok z Maďarska. Zároveň sa úrady snažili využiť niektorých príslušníkov maďarského obyvateľstva pri šírení protirevolučnej propagande, resp. pri vo svojich tajných protirevolučných akciách. Od orgánov a organizácií Csemadoku úrady požadovali, aby vydávali vyhlásenia odsudzujúce revolúciu v Maďarsku a aby tamojšie udalosti označili za kontrarevolúciu. Napriek prísnemu sledovaniu a politickému tlaku značná časť základných organizácií Csemadoku odsabotovala príkaz na vydanie takéhoto vyhlásenia a prešla do pasivity. Ústredné vedenie sa však požiadavkám snažilo vyhovieť. Maďarskú revolúciu odsúdilo a glorifikovalo sovietsky mocenský zásah. Aj niektorí funkcionári ústredia sa až príliš horlivo zapojili do riadenej kampane. Dôsledkom bolo to, že na protest vystúpilo z Csemadoku asi dvetisíc členov. K veľkolepým vyhláseniam solidarity s revolúciou v Maďarsku síce nedošlo, avšak správanie sa väčšiny členov Csemadoku dovoľuje usudzovať, že potichu sympatizovala s maďarskou revolúciou.

Začiatkom šesťdesiatych rokov sa činnosť Csemadoku začína uberať iným smerom. Pomaly zanikajú tie formy činnosti, ktoré slúžili primárne cieľom straníckej propagandy, a organizácia sa čoraz viac zaoberá rozvíjaním rozličných segmentov maďarskej kultúry.

V čoraz organizovanejšej forme napreduje činnosť amatérskeho divadla, objavujú sa malé javiskové formy. Každoročne sa organizuje niekoľko sto predstavení. Začína sa organizácia festivalov a rozličných prehliadok. Z nich najvýznamnejšou sa stáva celoštátna prehliadka Jókaiho dni v Komárne, ktorá sa koná každý rok v júni od roku 1964 až dodnes. Amatérskym divadlám a malým javiskovým formám poskytuje Csemadok príležitosť predstaviť sa publiku a vystaviť sa skúške kvality. Naďalej sa zakladajú folklórne tanečné súbory, avšak už s lepším metodickým zázemím. Popri 9 až 10 súboroch, ktoré dosahujú vysokú umeleckú úroveň, vznikajú v jednotlivých regiónoch desiatky súborov, ktoré vyvíjajú aj viac-menej pravidelnú, systematickú činnosť. Ich počet dosiahol vrchol – 182, roku 1966. V nasledujúcich rokoch sa počet súborov zredukoval, nikdy však neklesol pod sto.

Tanečné súbory za niekoľko rokov prerástli miestne pomery, vznikla potreba, aby sa predstavili aj širšiemu publiku. Stalo sa to už roku 1956 v Lučenci. Neskôr, počnúc rokom 1957 sa začali každoročne organizovať celoštátne slávnosti piesní a tancov v Želiezovciach, zanedlho aj v Gombaseku. Slávnosti v Gombaseku presiahli rámec festivalu, stali sa veľkolepým kultúrnym stretnutím Maďarov na Slovensku, kde sa za dva dni vystriedalo často aj niekoľko desaťtisíc divákov. Okrem celoštátnych prehliadok sa zakladala aj tradícia oblastných, okresných a miestnych slávnosti piesní a tancov, dní Csemadoku. Dožinkové slávnosti usporadúvané v mnohých regiónoch tiež priťahovali veľký počet divákov i účinkujúcich.

V trochu uvoľnenejšom ovzduší šesťdesiatych rokov sa do kultúrneho života organizovaného Csemadokom zapája stále viac učiteľov a iných mladých intelektuálov. Ako bočný výhonok niektorých základných organizácií sa od polovice šesťdesiatych rokov začína rozvíjať mládežnícke klubové hnutie. Mladí prichádzajú s cieľom zmeniť organizačné formy, ktoré sú podľa nich skostnatené a zviazané príkazmi zhora. Chcú sa zabávať uvoľnenejšie, chcú tancovať na modernú hudbu, chcú sa oboznamovať s modernými umeleckými smermi v literatúre i vo výtvarnom umení. Starí funkcionári a aktivisti Csemadoku sledujú činnosť mládežníckych klubov s nedôverou, ale medzi vedúcimi predstaviteľmi organizácie je už čoraz viac mladých intelektuálov, prívržencov reforiem, takže mládežnícke klubom je dovolené usporadúvať svoje stretnutia v miestnostiach Csemadoku. Pre nedostatok iných legitímnych možností sa kluby stávajú súčasťou organizačnej štruktúry Csemadoku. Vyvrcholením tohto procesu je to, keď sú v júni 1968 vedúci klubov pozvaní na zasadnutie Ústredného výboru Csemadoku, kde sa za ich podpory prívržencom reforiem podarí uskutočniť prelom. Zvolia nové celoštátne predsedníctvo a nového predsedu. Novým predsedom Csemadoku sa stáva šéfredaktor časopisu Irodalmi Szemle László Dobos.

Roku 1968, v období Pražskej jari sa Csemadok dostáva na vrchol svojho dovtedajšieho vývoja. Je neodškriepiteľným faktom, že za disciplinovanou organizačnou sieťou organizácie a za jej ústredným vedením stáli tisícky maďarských obyvateľov Slovenska, čo donútilo vedúcich činiteľov československých štátnych a straníckych orgánov, aby organizáciu prijali za rokovacieho partnera a brali vážne jej návrhy na riešenie národnostnej otázky. Podporu reformnému úsiliu začatému v januári vyjadril Ústredný výbor Csemadoku vo svojom vyhlásení prijatom 12. marca 1968, v ktorom zároveň sformuloval aj návrh na riešenie požiadaviek národnostných menšín na princípe samosprávnosti. „Je potrebné vytvoriť také národnostné orgány a inštitúcie, ktoré sa ako súčasť celoštátnych orgánov budú v mene jednotlivých národností aktívne zúčastňovať na práci politických, ekonomických a štátnych orgánov a v riešení problémov národností môžu realizovať ich vôľu na základe zásad samosprávy“ – píše sa vo vyhlásení Csemadoku.

Text v ďalšej časti podrobnejšie popisuje jednotlivé kroky, ktoré by mali viesť k realizácii samosprávy. Po publikovaní tohto stanoviska spustila slovenská tlač voči Csemadoku ohováračskú kampaň. Kancelárie organizácie dostávali denne desiatky anonymných listov a anonymných telefonátov plných nadávok, ktoré však vedeniu organizácie a členstvu nebránili pokračovať v boji za práva Maďarov, ba ešte svoje úsilie aj zvýšili. Kým sa však návrh ústavného zákona upravujúci aj práva národností dostal do parlamentu, po invázii sovietskych vojsk sa opätovne ustanovila diktatúra jednej strany. Túto situáciu slovenskí politici využili na to, aby ustanovenia vzťahujúce sa na právo národnostných menšín na sebaurčenie z textu návrhu zákona tesne pred jeho schválením starostlivo odstránili.

Po udalostiach 1968 a po sovietskej invázii sa aj v Csemadoku začala tzv. konsolidácia. Vo vedúcich orgánoch sa k moci opäť dostali osoby, ktoré odmietali reformy a postarali sa o odstránenie organizátorov a vodcov reformných snáh roku 1968 z vedenia. Roku 1971 Csemadok potrestali za činnosť v období rokov 1968 – 1969 vylúčením z Národného frontu. Znamenalo to degradáciu organizácie. Mohla si síce udržať volené orgány, ale nad jej činnosťou vykonávalo trvalý dohľad jedno z oddelení ministerstva kultúry. Finančné dotácie prislúchajúce podľa zákona jej síce neupreli, ale neustále ich znižovali. Predsedom organizácie sa v období 1971 – 1980 opäť stal Gyula Lorincz a potom bol predsedom až do roku 1991 stredoškolský profesor Zoltán Sidó, ktorý bol v tom čase členom pražského Federálneho zhromaždenia ako maďarský poslanec zo Slovenska.

Začiatkom osemdesiatych rokov medzi členstvom Csemadoku čoraz viac narastala nespokojnosť kvôli pociťovanej diskriminácii maďarského obyvateľstva. Išlo hlavne o zlučovanie, resp. zánik niektorých škôl s vyučovacím jazykom maďarským, ale za diskriminačné považovali členovia aj to, že na podujatiach Csemadoku boli obmedzované až zakazované vystúpenia umelcov z Maďarska. Obmedzovaný bol aj dovoz kníh a tlačovín z Maďarska, k čomu sa pridali mnohé ďalšie opatrenia a zákazy, ktoré znemožnili, aby mohol Csemadok otvorene poukazovať na problémy maďarskej menšiny. Túto dusivú atmosféru pociťovalo aj ústredné vedenie organizácie, lebo roku 1984 jednomyseľne, otvorene vyjadrilo svoj odmietavý postoj k pripravovanému zákonu obmedzujúcemu vyučovanie v maďarskom jazyku v takej miere, že by to v krátkom čase viedlo k zániku maďarských škôl. Štátna moc si vtedy so znepokojením uvedomila, že dohliadajúci štátny úrad, príslušné oddelenie ministerstva kultúry nedokáže Csemadok zdisciplinovať. Objavil sa preto názor, že organizáciu treba znova prijať do Národného frontu. Prijatie sa uskutočnilo roku 1987. V tomto období však už nespokojnosť členstva vzrástla natoľko, že na výročnej členskej schôdzi, konanej v tom istom roku, zazneli zo strany väčšiny diskutujúcich otvorene kritické hlasy.

Zmena režimu roku 1989 zastihla členstvo Csemadoku už takmer v stave vrenia, čo sa roku 1990 prejavilo vo zvýšenej aktivite miestnych a oblastných organizácií. Táto aktivita znovu vyvolala protimaďarskú kampaň zo strany väčšinových slovenských médií a niektorých spoločenských organizácií (napr. Matice slovenskej). Csemadok čelí útokom nielen zo slovenskej strany, ale aj niekoľkí maďarskí politici označujú Csemadok za relikt stalinizmu, ktorý treba rozpustiť. S tým však členstvo na výročnej členskej schôdzi roku

1990      nesúhlasí, rovnaký postoj zaujíma aj roku 1991 a roku 1993. Objavuje sa aj taký návrh, aby sa Csemadok transformoval na politickú stranu alebo hnutie. Napokon sa členstvo k tomuto kroku neodhodláva. Súhlasí však s tým, aby sa roku 1990 na báze jeho vlastných organizačných štruktúr vybudovala národná konzervatívna strana – Politické hnutie Spolužitie pod vedením Miklósa Durayho. Možno konštatovať, že spomedzi troch novovzniknutých maďarských strán na Slovensku práve Spolužitie stálo svojimi myšlienkovými hodnotami najbližšie hodnotám, ktoré vyznával Csemadok. Na výročnej členskej schôdzi roku 1991 prijala potom organizácia nové stanovy a zmenila si aj meno. Čo sa týka právneho statusu, ten bol prispôsobený novým právnym predpisom prijatým po zmene režimu, preto v zmysle zákona o združeniach z roku 1990 bol Csemadok zaregistrovaný ako občianske združenie. Tento stav platí dodnes. Názov organizácie sa menil nasledovným spôsobom:

1949 – 1966: Kultúrny spolok maďarských pracujúcich v Československu (Csehszlovákiai Magyar Dolgozók Kultúregyesülete);

1966 – 1969: Kultúrny zväz maďarských pracujúcich v Československu (Csehszlovákiai Magyar Dolgozók Kulturális Szövetsége);

1969 – 1971: Maďarský spoločenský a kultúrny zväz v Československu (Csehszlovákiai Magyar Társadalmi és Kulturális Szövetség);

1971 – 1990: Kultúrny zväz maďarských pracujúcich v Československu (Csehszlovákiai Magyar Dolgozók Kulturális Szövetsége);

1990 – 1993: Demokratický zväz Maďarov v Československu (Csehszlovákiai Magyarok Demokratikus Szövetsége);

1993 -: Maďarský spoločenský a vzdelávací zväz na Slovensku – Csemadok (Szlovákiai Magyar Társadalmi és Közművelődési Szövetség – Csemadok).

V prípade neskorších názvov sa v každodennej praxi zaužíval jednotný akronym Csemadok napriek tomu, že už nevyjadroval začiatočné písmená nového názvu. Názov Csemadok sa natoľko vryl do povedomia ľudí, že by nebolo účelné jeho používanie zrušiť. Názov Csemadok sa za ostatné desaťročia stal synonymom maďarskej identity práve tak ako samotná organizácia. Spoločná minulosť, spoločný osud, spoločné problémy vyvolali vo vedomí maďarského obyvateľstva na Slovensku silný pocit spolupatričnosti, čoho organizačným stelesnením sa stal Csemadok. Csemadok sa stal symbolom spolupatričnosti maďarskej národnostnej komunity na Slovensku, čo trvá dodnes. Táto spoločenská funkcia prekrýva aj reminiscenciu na prejavy dogmatizmu, ktoré boli charakteristické pre prvé roky pôsobenia organizácie.

Aj v celoštátnom vedení Csemadoku nastávajú zmeny. Na výročnej členskej schôdzi roku 1991 je za predsedu zvolený akademik Győző Bauer, riaditeľ Ústavu experimentálnej farmakológie SAV, ktorý zastáva túto funkciu do roku 1997. Na členskej schôdzi roku 1997 je za predsedu zvolený Ing. Péter Kolár, riaditeľ košického Divadla Thália. Od roku 2000 zastáva túto funkciu poslanec parlamentu József Kvarda až do roku 2003, kedy si organizácia volí nového predsedu v osobe bývalého starostu obce Dvory nad Žitavou Józsefa Száraza.

Po rozdelení Československa využila vláda Vladimíra Mečiara tú skutočnosť, že Csemadok bol od roku 1990 zaregistrovaný ako občianske združenie, t.j. ako nezisková organizácia, ktorej zo zákona neprináleží štátna finančná dotácia. Preto vláda roku 1994 znížila dotáciu organizácie zo štátneho rozpočtu o 60 percent a roku 1995 dotáciu zrušila úplne. Odvtedy Csemadok sústavne zápasí s finančnými problémami a svoju prácu vykonáva v obmedzenom rozsahu. Po zrušení štátnej dotácie musel Csemadok prepustiť takmer všetkých svojich zamestnancov. Oblastné (okresné) orgány a kancelárie Csemadoku sa hospodársky a právne osamostatnili a sami sa starajú o chod kancelárií a financovanie vlastných podujatí. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa z organizačnej štruktúry Csemadoku vydelili a osamostatnili jednotlivé kultúrne odborné organizácie a spoločnosti, ktoré dovtedy vyvíjali činnosť v rámci zväzu. Organizáciu ústredných podujatí zväzu za posledných päť-šesť rokov – s výnimkou kultúrnych slávností v Gombaseku postupne prevzali oblastné orgány a základné organizácie.

Napriek závažným finančným problémom a ťažkostiam však môžeme skonštatovať, že Csemadok disponuje v rámci občianskeho sektoru ešte aj dnes najspoľahlivejšou celoštátnou štruktúrou na južnom Slovensku a je takou hybnou silou, o ktorú sa z času na čas – keď je potrebné v záujme maďarskej komunity zorganizovať nejakú masovejšiu akciu – môže oprieť aj Strana maďarskej koalície. Zväz má sieť organizácií skoro po celom území južného a juhovýchodného Slovenska pozdĺž maďarských hraníc, kde je viac ako 500 takých obcí, v ktorých podiel maďarského obyvateľstva prevyšuje 10 percent. Csemadok v súčasnosti prevádzkuje 16 oblastných kancelárií a ústrednú kanceláriu. Tieto kancelárie koordinujú prácu 396 základných organizácií, ktoré majú spolu asi 50 tisíc členov. Zdá sa, že zväz ako kultúrna, občianska organizácia pomaly nachádza svoje miesto

v spoločenskom živote Maďarov na Slovensku, kde je schopná v prípade potreby zmobilizovať značné sily v záujme ochrany práv, tradícií a kultúry a v záujme zachovania identity maďarskej menšiny na Slovensku.

LITERATÚRA

Varga, János (red.): A Csemadok 25 éve: 1949 – 1974 [25 rokov Csemadoku: 1949 – 1974]. Bratislava: Madách 1974.

Csemadok Évkönyv 1990 [Ročenka Csemadoku 1990]. Bratislava: ÚV Csemadok 1989.

Duray, Miklós (red.): Kettős elnyomásban: Dokumentumok a csehszlovákiai magyarság helyzetéről és jogvédelméről 1978 – 1989 [Pod dvojitým útlakom: Dokumenty o situácii a ochrane práv Maďarov v Československu 1978 – 1989]. Bratislava: Madách-Posonium 1993. Kiss, József: A csehszlovákiai magyar kisebbség helyzete a cseh-szlovák viszony keretei között (1948 – 1960) [Postavenie maďarskej menšiny v Československu v rámci česko-slovenských vzťahov]. In: Fórum Társadalomtudományi Szemle, 2003, 5, č. 3, s. 3 – 24.

Őszi, Irma – Sidó, Zoltán: Otven év szolgálat: A Csemadok tevékenysége az érsekúvári járásban 1949 – 1999 [Päťdesiat rokov v službe: Činnosť Csemadoku v novozámockom okrese 1949 – 1999]. Dunajská Streda 2000. /Gyurcsó Alapítvány Könyvek, 21./

Rácz, Olivér: A fáklya jegyében: Képek a Csemadok életéből [V znamení fakle: Obrazy zo života Csemadoku]. Bratislava: Madách 1987. Szabó, Rezső: A Csemadok és a Prágai Tavasz: Beszélgetések, cikkek, előadások, dokumentumok [Csemadok a Pražská jar: Rozhovory, články, prednášky, dokumenty]. Bratislava: Madách-Posonium 2004.

Szesztay, Ádám: Nemzetiségi kérdés a Kárpátmedencében 1956 – 1962 [Národnostná otázka v Karpatskej kotline 1956 – 1962], Budapest: MTA Kisebbségkutató Intézet – Gondolat Kiadói Kör 2003.

(Preložila Štefánia Kecskeméthyová)

VARGA, SÁNDOR. CSEMADOK. In Madari na Slovensku (1989 – 2004) / Magyarok Szlovákiában (1989-2004). Editori: József Fazekas, Péter Huncík. Šamorín: Fórum inštitút pre výskum menšín. 2004. ISBN 978-80-89249-16-9.