Komu sú určené dnešné školské učebnice? Učebnica a národná identita (2. časť)

2015-04-29_09-07

Menšiny majú právo na zachovanie si svojho materinského jazyka a kultúry, čoho najdôležitejším prostriedkom je práve školstvo. Štát by mal zabezpečiť, aby sa príslušníci väčšiny v rámci školského systému oboznámili s históriou, kultúrou a zvykmi svojich menšín. Prieskumy na medzinárodnej pôde však dokazujú, že štáty si túto svoju povinnosť neveľmi plnia. V školských učebniciach prevažujú vo veľkej miere názory a pohľad väčšiny, v určitých prípadoch sa učebnice jednoducho „zabudnú” zmieniť o menšinách, či ich vykresľujú v negatívnom svetle (ako nepriateľov väčšinového národa). Uvedené fakty platia v plnej miere aj v prípade školských učebníc na Slovensku. Presadenie názoru väčšiny sa najzreteľnejšie odzrkadľuje v učebniciach dejepisu a to jednak v obsahovej časti, jednak aj v prípade jazykovej formulácie.

V školskom vzdelávacom programe pre 4. ročník ZŠ pri predmete vlastiveda (v tomto ročníku sa žiaci učia o kraji, kde žijú, a o histórii Slovenska) sa nachádzajú pri tematickom bloku „Slovensko moja vlasť“ nasledovné témy: Svätopluk a jeho sláva; Prečo chodíme do školy. Mária Terézia; Ako vznikol slovenský jazyk. Významní jazykovedci: Ľudovít Štúr a Anton Bernolák; Ako vznikla slovenská hymna; Prečo M.R. Štefánik veľa cestoval.; Slávne mestá; Svetoznáme pamiatky. UNESCO. Pri týchto témach sa v digitálnom učive síce objaví mesto Komárno, ale spomenie sa len jeho pevnosť a lodenice.

V časti „Fakty o Slovensku“ sa nám zjaví len počet obyvateľov Slovenska, ale informácie o národnostnom zložení obyvateľstva Slovenska chýbajú. Tento vlastivedný program je typickým príkladom „ignorancie“ menšín, keďže sa v učive ani slovom nezmienia o tom, že na Slovensku žijú mimo Slovákov aj iné menšiny. Tým pádom sa v slovenských deťoch môže vytvoriť dojem, že Slovensko je homogénny národný štát. Pre menšiny zas tento program ponúka jedine možnosť na stotožnenie sa s väčšinovým národom.

Ďalším príkladom je učebnica dejepisu pre 7. ročník ZŠ (Lukačka et al. 2011), ktorá svojím obsahovým zložením ako aj jazykovou formuláciou predstavuje taktiež pohľad len určitej skupiny. Jej prvá kapitola sa nazýva „Predkovia Slovákov v Karpatskej kotline“. Druhá kapitola, ktorá by mala predstaviť žiakom stredoveké dejiny, má názov „Slováci v Uhorskom kráľovstve“. V prvej kapitole sa stotožnenie so Slovákmi prejavuje aj v jazykovej formulácii. Napríklad v podnadpise „Život našich predkov“ pod pojmom „predkovia“ myslí autor učebnice jednoznačne Slovanov. „Slovenský“ pohľad je charakteristický aj v prípade iných učebníc, akou sú napríklad učebnice zemepisu.

V učebnici geografie pre 8. ročník ZŠ (Ružek–Likavský 2011; Prírodné a človekom vytvorené osobitosti Európy) sa pri Rumunsku dočítame, že väčšinu obyvateľstva tvoria Rumuni, značnú časť obyvateľstva reprezentujú Maďari (v severozápadných častiach Sedmohradska), ako aj Rómovia (Ružek–Likavský 2011: 107). Naopak téma Slovákov v Rumunsku dostáva v tom istom texte oveľa väčší priestor (pričom Maďari tvoria v Rumunsku 6,5% z celkového počtu obyvateľstva, kým Slovákov v Rumunsku je len okolo 17-21 tisíc – pozn. red.).

Z hľadiska národnej identity má prirodzene význam, aké významné osobnosti spozná žiak. V slovenských učebniciach zvyčajne nájdeme málo zmienok o osobnostiach, výnimku tvoria v tomto smere učebnice vlastivedy a dejepisu. V týchto však samozrejme dominujú slovenské osobnosti.

Čo sa týka prírodovedných predmetov, aj tu sa v učebniciach objavuje len málo osobností, výnimku tvorí učebnica prírodovedy pre 4. ročník (Bella et al. 2011). Na konci tejto učebnice je osobitná kapitola, v ktorej autori predstavia niekoľko vedcov. Tu sa dočítame, že menovaný vedci „sú spojení so Slovenskom” (Bella 2011: 76). V učebnici sú predstavení nasledovní vedci (mená uvedené podľa ich tvaru v slovenskej učebnici): Ján Jessenius, Juraj Buchholtz, Ján Andrej Segner, Maximilián Rudolf Hell, Cyprián z Červeného Kláštora, Ján Wolfgang Kempelen, Imrich Frivaldský, Andrej Kmeť, Ján Murgaš, Izabela Textorisová. Z týchto vedcov len v prípade Jána Jessenia si prečítame poznámku, že „pochádzal zo starej slovenskej zemianskej rodiny“. V prípade ostatných nie je zmienka o ich národnosti, i keď je jasné, že Buchholtz, Segner, Hell, Kempelen boli Nemci.

„Frivaldský“ si nikdy nepísal svoje meno v takejto podobe, volal sa Imre Frivaldszky (v jeho nemeckých prácach v podobe Emerich). V prípade Frivaldszkyho sú známe jeho práce v latinskom, nemeckom a maďarskom jazyku, bol členom i Maďarskej akadémie vied. V tomto smere je zaujímavé, že autori jeho meno poslovenčili, i keď pravidlo o prepise historických mien sa vzťahuje len na osobnosti, ktoré žili pred rokom 1918 (Pravidlá 1991: 40–41). Autori v úvode píšu, že menovaní vedci sú „spojení so Slovenskom“, čo je síce pravda, ale poslovenčené mená predsa len vnuknú čitateľovi myšlienku, že títo vedci boli slovenskej národnosti.

Jeden z dokumentov Európskej Rady (Recommendation 2001) navrhuje ako prostriedok na uzmierenie národov používanie učebníc dejepisu, kde sa dejiny prezentujú z viacerých perspektív. V prípade učebníc pre školy s vyučovacím jazykom maďarským by bolo veľmi dôležité, aby sa učebnice doplnili o také informácie, ktoré sú dôležité a užitočné z hľadiska identity maďarských žiakov.

Na základe článku: SZABÓMIHÁLY Gizella: Kinek szól a tankönyv? Tankönyvek és nemzeti identitás. (IN: Nemzetkép és identitás a nemzetiségi iskolák tankönyveiben/Obraz národa a identita v učebniciach pre národnostné školy, 2013, 38-43 s.).

FOTO: ujszo.sk