„Národnostná otázka bola počas celej doby
Achillovou pätou maďarskej revolúcie.”
(Oszkár Jászi)[1]
Výskum historických udalostí v Uhorsku v roku 1848 predstavuje mimoriadne zložitú úlohu. Napokon je ťažké vymedziť aj ich východiská a už pri prvých otázkach sme konfrontovaní s výraznými problémami. Čo sa v skutočnosti skrýva pod pojmom „meruôsmy“? Existujú popri sebe „slovenský meruôsmy“ a „maďarský meruôsmy“ alebo sú súčasťou toho istého procesu? A vôbec – mohlo by existovať jedno hnutie bez toho druhého?
Takmer s istotou možno skonštatovať, že na slovenské hnutie mali marcové udalosti v Pešti rozhodujúci vplyv. Avšak mohla sa maďarská revolúcia realizovať len v tejto podobe? Alebo mohla prebiehať aj bez toho, aby prispela k vzniku nemaďarských národných hnutí, ktoré sa potom ozbrojeným vystúpením obrátili proti nej? Mohla byť teda maďarská revolúcia „uhorskou“, „medzinárodnou“? Možno ich od seba oddeliť len preto, že v istých otázkach zastávali konfrontačné názory? Môžeme ich naozaj umiestniť do spoločnej „zbierky symbolov“ a založiť stredoeurópsky panteón, v ktorom si nebudú Štúr, Kossuth, Jelačić, slovenský a maďarský rok 1848 navzájom prekážať?[2]
Otázku by sme mohli konkretizovať aj takto: aké boli vo všeobecnosti vzťahy medzi Maďarmi a Slovákmi v roku 1848? Pre porovnanie – medzi prvými opatreniami Batthyányho vlády bola bezplatná pomoc v podobe osiva pre hladomorom postihnuté hornouhorské[3] stolice a oproti tomu národnostné hnutia nakoniec aktívne a ozbrojenou formou podporovali protirevolučnú (protimaďarskú) politiku.[4] Slovenský meruôsmy rok by sme potom mohli hodnotiť ako neúspešnú akciu, alebo skôr provokáciu malej skupiny intelektuálov, ktorá podporila politiku Habsburgovcov. Maďarská historiografia mala dlhšie obdobie tendenciu preberať tento názor vedúcich osobností maďarskej revolúcie a pripisovať celú zodpovednosť za jej zlyhanie nemaďarským národným hnutiam.[5]
Všetky interpretácie minulosti sú nevyhnutne subjektívnymi, ovplyvnené pretrvávajúcimi spomienkami na ne. Podľa významného francúzskeho historika Marca Blocha „vášne minulosti sa odzrkadľujú aj v súčasných postojoch a ľudská skutočnosť sa delí na čiernu a bielu”.[6] a preto radšej podľa jeho pokynu preskúmajme štvoro „možných dejín“ a uvidíme, aké slovenské odpovede nájdeme na výzvy a úskalia rokov 1848 – 1849.[7]
Samuel Ferienčík
Náš prvý aktér sa od ostatných do istej miery líši – evanjelický superintendent Samuel Ferienčík mal totiž v roku 1848 už 55 rokov, kým ostatní, o ktorých bude reč, boli v tej dobe dvadsiatnikmi.
Narodil sa v roku 1793 vo Zvolene, strednú školu navštevoval v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici a v Prešporku. V rokoch 1816 až 1818 bol študentom teológie na univerzite v Jene a popritom navštevoval aj prírodovedné prednášky, zaujali ho hlavne mineralógia a astronómia (tu sa spriatelil s Goethem a na jeho podnet sa začal zaoberať meteorológiou). Od roku 1827 do svojej smrti v roku 1855 bol duchovným evanjelického zboru v Jelšave. Práve vďaka tomu vyšli jeho diela najmä v bibličtine (slovakizovanej češtine). Písal o problémoch spravovania cirkvi, o meteorologických a pomologických otázkach.[8] O posledných dvoch uvedených vedných odboroch publikoval články aj v nemčine a maďarčine. Vďaka tomu mu patrí miesto aj v maďarskom literárnom kontexte: humorná báseň Jánosa Aranya, maďarského básnika, s názvom Népnevelés (Vzdelanie ľudu) opisuje Ferienčíka, ktorý vystupuje v jeho diele ako „prorok z Jelšavy“.
S. Ferienčík bol tiež predplatiteľom viacerých diel Jána Kollára, medzi inými si predplatil aj Národnie Spievanky, dokonca sám preňho zbieral a posielal ľudové piesne.[9]
Jeho účinkovanie v období rokov 1848 – 1849 je preto zaujímavé. Ako evanjelik nevystupoval len proti novej Štúrovej slovenčine, ale mal aj politické postoje. V máji 1848 totiž gemerská evanjelická cirkev vydala v Jelšave proklamáciu, v ktorej odsudzovali Hurbanov viedenský manifest s názvom Bratia Slováci! Tí, ktorí podpísali túto proklamáciu, považovali podporu zbližovania sa uhorských národností za svoju povinnosť a odsudzovali tých, ktorí proti tejto myšlienke vystupovali. Proklamáciu podpísal aj Ferienčík (pripomeňme, že medzi podpísanými je aj Samo Tomášik, autor hymnickej piesne Hej, Slováci!).[10] A nakoniec, keď sa slovenskí dobrovoľníci blížili na jar roku 1849 ku Gemeru, Ferienčík sa proti nim postavil so zbraňou v ruke.[11]
Je zrejmé, že Ferienčík nepatril medzi asimilantov – „maďarónstvo“ preňho nebolo identitou, ale politickým postojom, osobnou národnou stratégiou. Tým sa však úplne vylúčil zo štúrovského národného hnutia.
Ján Palárik
Ďalšou postavou, ktorou sa budeme zaoberať, je Ján Palárik. Narodil sa v Rakovej, v Trenčianskej stolici. Študoval v Žiline, Kecskeméte, Ostrihome, Prešporku a v Trnave, v roku 1847 ho vysvätili za kňaza a jeho prvou pôsobiskom bol Starý Tekov, kde pracoval až do roku 1850. Tu ho zastihla revolúcia v roku 1848. V týchto mesiacoch sa u neho ubytoval generál Wysocki, veliteľ poľskej légie maďarskej revolučnej armády.
Dá sa predpokladať, že poľský veliteľ mal najväčší vplyv na politické názory Palárika, a to v dvoch podstatných bodoch. Prvým je idea liberálneho panslavizmu: Palárik prevzal z Kollárovej teórie slovanskej vzájomnosti zásadné prvky, ale s menšími úpravami. Tvrdil totiž, že vzájomnosť nemôže byť len záležitosťou literatúry, musí mať aj politickú rovinu.[12] To však neznamená, že sa jednotlivé slovanské národy vzdajú samostatnosti, ideálnym riešením môže byť podľa Palárika autonómny rozvoj a federácia slovanských kmeňov. Avšak nakoniec zostal medzi slovenskými dobovými politickými mysliteľmi osamotený pre svoj postoj k poľsko-ruskému vzťahu, v ktorom sa – pravdepodobne aj pod Wysockého vplyvom – postavil na poľskú stranu.[13]
Pre nás je však dôležitejší jeho postoj k slovenským dobrovoľníckym výpravám. Kazateľ zo Starého Tekova a poľský generál, emigrant, viedli o slovenskom povstaní rozsiahle diskusie. Wysockému sa podarilo presvedčiť Palárika, že hurbanisti nekonajú správne, keď sa stoja na strane proti revolúcii, pretože národy nemôžu očakávať ani od monarchie nič iné ako útlak. Preto si Palárik myslel, že hoci Štúr a Hurban sú dobrými národovcami, politický postup, ktorý si zvolili, nemôže priniesť úspech. Palárik sa mohol neskôr aj priamo presvedčiť, že Wysockého postrehy boli správne.
Priateľstvo s poľským emigrantom bolo užitočné aj z iných dôvodov. Palárika totiž obviňovali z panslavizmu, a preto sa mal dostaviť osobne pred generála Artúra Görgeyho na vojenské veliteľstvo v Leviciach. Wysocki však kazateľa zo Starého Tekova obhájil, vďaka čomu ho prepustili. Neskôr sa stal vedúcim predstaviteľom tzv. Novej školy a v rozpore s tradičnými konzervatívnymi názormi, hlásiac sa k liberálnemu smeru, hľadal možnosti dohody s Maďarmi. V roku 1860 nadšene uvítal napríklad aj článok Józsefa Eötvösa v časopise Pesti Napló (Peštiansky denník) o spolupráci národností. Zároveň sa rozhodne postavil proti pomaďarčeným slovenským vrstvám.[14]
Celkovo môžeme povedať, že Palárik nedokázal skoncipovať aktívnu odpoveď na výzvy slovensko-maďarských vzťahov a konfrontácií z roku 1848. Nepostavil sa na stranu Hurbanových dobrovoľníkov, aj keď s ich cieľmi z veľkej časti súhlasil.
József Demmel
autor je historik
… pokračovanie nasleduje!
Redakcia madari.sk ďakuje autorom knihy Rozštiepená minulosť, že sprostredkovali uverejnenie svojich publikácií na náš portál!
1 – JÁSZI (1986), s. 123.
2 – KISS GY. (2005), s. 11, 56.
3 – Bližšie pozri SPIRA (1980), s. 27.
4 – Bližšie pozri GERGELY (1998), s. 275.
5 – Pozri SZARKA (1998), s. 19-20. Dnešná maďarská historiografia popisuje chyby maďarských vodcov a najmä tých, ktorí ignorovali národnostnú problematiku a nechápali skutočné hybné sily. (Pozri 5. a 9. kapitolu.)
6 – BLOCH (1996), s. 99 –100.
7 – Túto formu sme si zvolili preto, lebo udalosti tohto poldruha roka sú pre čitateľov zväčša známe a podrobný chronologický opis politických dejín by prinášal málo nových informácií.
8 – Pomológia je špeciálnou oblasťou botaniky, ktorá sa zaoberá ovocím, Ferienčík bol vďaka svojmu jabloňovému sadu známym v celom krajine.
9 – SZINNYEI (1980 – 1981), s. 423 – 425. RIZNER (1929), s. 392-393. KOLLÁR (1834), s. 449 – 454. KOLLÁR (1835), s. 501 – 506 a s. 567 – 568. SLBS II., s. 79 – 80.
10 – STEIER (1937) II., s. 54-55.
11 – RAPANT (1961), s. 507.
12 – Politický rozmer sa objavil nepriamo aj u Kollára.
13 – SLBS IV., s. 372-373. KISS GY. (1980), s. 254 – 257.
14 – GAŠPARÍK (1952), s. 27. SZIKLAY (1962), s. 388 – 389.
